O kom je reč? O našich malých amazonikoch !
Veľa ručne dokŕmených vtáčikov je milých, zlatých… ale amazoniky snáď vedú. My ich voláme „papagáje na baterku“, pretože majú energie naozaj na rozdávanie. Zdá sa, že sa v noci nabijú a celý deň majú síl nadostač. Sú veľmi živé, veselé, nikoho sa neboja, nevyberajú si z rodiny iba niekoho, skrátka malý šťastný vtáčik. Pospevujú si vysokým tónom, veľa krát aj zo spánku.Vtipné sú, keď sa niekoho alebo niečoho zľaknú : ľahnú si na chrbát, nôžky hore a hrajú „mŕtveho chrobáka“. Veľa krát som sa takto zľakla a myslela si, že je už po ňom….
Z toho dôvodu sme sa rozhodli, že náš chov rozšírime o chovný pár, aby sme mláďatká mali svoje. Tak sme aj v októbri 2012 urobili a z Čiech sme doviezli odskúšaný chovný pár. Či je skutočne chovný, to je vždy o prekvapení, treba si počkať a ono sa uvidí. Na naše veľké prekvapenie nám milý párik hneď začal obývať svoju búdku a už o 3 týždne sme v nej našli prvé vajíčko. K tomu pribudlo druhé, tretie a aj štvrté. Nechcelo sa nám veriť, že by sme tak dobre kúpili, ale rodičia krásne na vajíčkach sedeli a poctivo ich aj vysedeli. Všetky boli oplodnené a všetky sa aj vyliahli. Rodičia sa spočiatku ukazovali ako dobrí rodičia, svoje detičky krásne kŕmili, až pokiaľ sme nenašli prvé uhynuté mláďatko. To sa dá ešte pochopiť – staršie mohli najmladšieho ušľapať. Rodičia naďalej krásne kŕmili a o svoje detičky sa vzorne starali, až pokiaľ som jedno ráno v búdke nenašla už len 2 mláďatká. Tretie nevedno kam zmizlo, ani sme ho nenašli. Z rodičov sa stali krkavčí rodičia a keď sme nechceli ďalej riskovať a obetovať snáď aj posledné 2 mláďatá, museli sme ich z búdky vybrať. Boli skutočne veľmi malí, čosi vyše týždňa a je s nimi ešte aj teraz veľa práce. Najprv šli do inkubátora, kde je nastavená stabilná teplota a vlhkosť, dobré vetranie a rodičom som sa stala ja. Amazoniky sa vedia veľmi dobre ohlásiť, keď sú hladné. Tie teda trpieť hladom nebudú ! Keď príde hlad, polnoc – nepolnoc, treba sa ozvať. Teraz už majú asi mesiac a pol a krásne podrástli. Šibú im prvé pierka a už vieme aj DNA. Máme samčeka aj samičku.
Takto to v prírode chodí. Nie vždy vtáčí rodičia dochovajú svoje mladé. To potvrdí nejeden chovateľ. Nám sa ale posledné dve podarilo zachrániť a máme z toho radosť. Kto sa nájde a bude ich energii a veselosti stačiť ?
Pridajte komentár