Veľa sa polemizuje a diskutuje na tému, či ručne dokŕmené a človekom vychované papagáje budú schopné ďalšieho chovu. Aký pár je najlepšie zostaviť?
Je to otázka na mieste, pretože veľa chovateľov sa s týmto problémom stretlo a riešili dilemu, či krotkého papagája do chovu kúpiť či nie. Jedni tvrdia, že ručne dokŕmené papagáje nedostali základ od rodičov a sú potlačené ich prirodzené rodičovské pudy. Ďalší tvrdia, že krotké papagáje sú lepšie, lebo nie sú plaché, ľudí sa neboja a tak zo strachu neskáču ako divé do búdky a neohrozujú tým svoje potomstvo. Veľa chovateľov je zástancom zmiešaného páru, tzn. jeden vták je divý, odchovaný pod rodičmi, druhý v páre je krotký. Krotký sa ľudí nebojí a spolu s divým tvoria niečo medzi tým – divý skrotne a krotký trochu zdivie. Vznikne zdravý kompromis. Ťažko v tomto urobiť nejaký záver, najlepšie sú vlastné skúsenosti a pravdepodobne aj každý pár je iný a inak sa bude chovať – nezáleží na výchove.
Ja by som chcela uviesť náš prípad, kedy úplne krotká samička s divým samčekom krásne odchovali 3 zdravé mláďatá. Začalo to takto: v našej chovnej stanici sme pred tromi rokmi vychovali krotkú samičku papagája senegalského. Bola vybratá z hniezda rodičov ako 3-týždňová a ďalej ručne kŕmená. Socializovaná bola dosť, pretože prvé 3 týždne bola u rodičov v búdke a potom v skupine viacerých a rôznych iných papagájskych mláďat. Ako 3-mesačná odišla úplne krotká do rodiny ako domáci maznáčik. Ale ako to už so zvieratami a deťmi býva, po čase prestala byť v rodine číslo jeden, zaujímavejší začal byť iný domáci obyvateľ – psík. Samička papagája začala byť na druhej koľaji, tak sa rodičia dieťaťa rozhodli umiestniť ju tam, kde by dostala všetko potrebné a bol o ňu záujem. Zobrali sme ju po troch rokoch k nám späť. Bola ozaj krotká, ale dali sme ju do voliéry k rovnako starému avšak nie krotkému samčekovi. Ako to však býva u ľudí, tak aj u papagájov sa stane to, že si nepadnú do oka. V snahe zostaviť dobrý pár, prehodili sme ju po nejakom čase k inému rovnako starému nie krotkému samčekovi. Na druhý pokus bola láska na svete. Po veľmi krátkom čase mi samička zmizla a začala sa zdržiavať v búdke. Bola to celkom škoda, pretože pri každom rannom kŕmení som si samičku z voliéry vybrala von a trochu sme sa pomaznali. Polietala si a vrátila som ju späť k samčekovi.
Obidvaja vysedeli 3 oplodnené vajíčka a vyliahli sa 3 krásne mláďatká. Zo začiatku sme mali strach, či ich budú rodičia kŕmiť, či naša samička vie čo má s nimi robiť, či to bude ozaj pudové. Ťažko povedať ako to funguje, možno ju samček naučil, ale o mláďatká sa spolu krásne starali a poctivo ich obidvaja kŕmili. Niekoľko krát denne som mláďatká v búdke kontrolovala, či je všetko v poriadku. Zaujímavé ale na tom je, že pri každom rannom kŕmení som si opäť samičku vybrala z voliéry alebo z búdky, pomaznali sme sa a znovu som ju vrátila k mláďatkám. Ani samčekovi táto denná kontrola nevadila a nerobil žiadne problémy. Ako 3-týždňové sme ich vybrali z búdky, okrúžkovali a teraz ich ručne dokrmujem, aby boli také isté krotké a milé ako ich ručne dokŕmená mamička.
Ťažko povedať že to takto platí vo všeobecnosti, každý pár je iný, každý jedinec je iný, nedá sa urobiť jednoznačný záver, ale možno niekomu pomôžem v rozhodovaní aký chovný pár si zostaviť. Zodpovedne môžem však povedať, že ľudskou výchovou papagáj svoje rodičovské pudy nestratí a môže krásne vychovať zdravé potomstvo.
Pridajte komentár